I.
Ali kráčala pomalými krokmi. Všade okolo nej sa rozprestieralo len nekonečné zlatisté more piesku. Obyčajný pozorovateľ by povedal, že to je púšť, no pre ňu to bolo obrovské pieskovisko, plné možností na zábavu. Dokonca tam ani nebolo tak teplo, ako bežne na púšti býva. Veselo si cupkala, zanechávala pritom nenápadné odtlačky svojich stôp, vždy s nepatrnými rozdielmi, čo každému z nich dodávalo na výnimočnosti.
Po pár minútach sa pred ňou začal črtať mohutný oceán a na jeho pobreží, stál hrad. Celý vystavaný z miniatúrnych pieskových zrniečok, ktoré sa jemne leskli v slnečných lúčoch. Každé z nich malo trochu iný odtieň, takže hrad z diaľky pripomínal skôr dúhu, ktorej niekto náhodne premiešal farby, než obrovskú stavbu, ktorou v skutočnosti bol. Až keď sa priblížila, uvedomila si, že má mnoho veží, rôznych veľkostí a tvarov od oválnych až po mnohouholníky s nepravidelnými výbežkami No najviac ju zaujala tá najväčšia uprostred. Na rozdiel od ostatných bola okrúhla, zakončená kupolou, rovnakou, akú majú astronómovia kvôli nočnému pozorovaniu hviezd. Od stredu až po okraj sa jej črtali nenápadné ryhy, spôsobené pravidelným otváraním. Piesok, ktorý ju tvoril mal však odlišnú farbu, ako ten naokolo. Blížila sa k tmavej šedej, občas až s nádychmi čiernej.
Tesne pred tým ako sa ocitla pred hradom, zafúkal vietor. Rozvíril pritom trochu prachu a popresúval niektoré zrnká na zemi, no s hradom to nič nespravilo. Akoby ho držala pokope magická sila, alebo dokonca kúzelná myšlienka. Nech už to bolo hocičo, muselo to mať ohromnú moc.
Zastavila sa až pred dvomi strážcami vchodu. Boli to veľké slimáky, celé tvorené pieskom, rovnako ako všetko naokolo. Usmiala sa a jemne obom uklonila. Na jej pozdrav oba na chvíľu nemotorne sklopili tykadlá a jeden jej podobným pohybom, akurát teraz smerujúcom do strany, naznačil, aby vošla. Opatrne si otvorila dvere a nakukla dnu. Ocitla sa v obrovskej vstupnej hale. Zvnútra vyzeral hrad ako ozajstný. Žiadny náznak piesku, všade skutočné veci, dokonca ešte krajšie ako obyčajne. Steny mali snehovo bielu farbu, spodný a horný okraj lemoval jemný ornament červenej farby, pripomínajúci kvetinové záhony. Pomaly vošla a hneď ako sa ocitla vo vnútri, dvere sa na ňou sami zatvorili. Spravila zopár krokov po chladných, tmavo sa lesknúcich dlaždiciach. Uprostred miestnosti si uvedomila, že celá podlaha pod ňou znázorňuje hviezdnu oblohu. Na každom centimetri boli hviezdy, pospájané tenučkými čiarami do súhvezdí. Niektoré boli bledomodré, iné mali odtiene jasnej žltej. No nič nebolo jasnejšie, ako mesiac, na ktorom práve stála. Spomedzi všetkého bol najväčší a keď sa k nemu zohla, uvedomila si, že je na ňom detailne pokreslená celá jeho štruktúra. Každý kráter, ryha, či pohoria spôsobené nárazom meteoritu boli dokonale zobrazené na štyroch dlaždiciach hneď vedľa seba. Rukou pomaly prechádzala po tom majstrovskom diele, keď za sebou začula zvuk podobný pravidelnému klopaniu. Postavila sa a obrátila tým smerom. Prichádzal k nej kentaur, napoly človek a napoly kôň. Vyzeral vznešene, ako vládca celého radu. Čím viac sa približoval, tým väčšmi pociťovala jeho magickú silu, no nebála sa ho. Na tvári jej zažiaril veselý úsmev a poklonila sa smerom k nemu.
„Tak, ty sa ma nebojíš?“ zaznel halou jeho mohutný hlas. Ali sa len narovnala a pokrútila hlavou.
„Hmm, zaujímavé.“ Znovu sa ozval, tentokrát však rozprával o niečo prívetivejšie. „Voláš sa Alison, však?“ zakývala hlavou, na znak súhlasu a ďalej sa uškŕňala.
„Tak poď za mnou, ty nemé dieťa“ jemne sa pousmial a rukou kývol, aby ho nasledovala.
„Ale ja nie som nemá“ ozvala sa zrazu, veselým hlasom.
„Ja viem“ otočila sa znovu za ňou „ale život prináša hocičo“ tajomne sa usmial a pokračoval ďalej. Prešiel cez točité kamenné schodisko a zaviedol ju do jednej z veží. Mala neuveriteľne vysoký strop, po okrajoch podoprený stĺpmi. Všade po stenách boli staré grécke maľby, zobrazujúce mytológiu. Ali sa rozšírili oči pri pohľade na tú krásu. Bojovníci s mečmi, jazdci s oštepmi, lukostrelci, bohovia, panovníci, krásne kňažky, hrdinovia, okrídlené kone, morské obludy, posvätné miesta, uctievané budovy a všetky slávne činy ľudí, ktoré sa kedy udiali. Nevedela, čo nato povedať, preto len prešla bližšie a všetko si to zblízka prezerala.
„Prečo mi to vlastne ukazujete? A aké je vlastne vaše meno? Vy už moje predsa viete, mali by ste sa správať slušne a tiež sa predstaviť.“ Na chvíľu sa nazlostene zamračila, no nevydržalo jej to dlho. Vždy bola veselé dieťa a ani prítomnosť tohto zvláštneho kentaura jej to nijak neprekazila.
„Ty si sa nám naozaj nejak moc rozhovorila“ zasmial sa hlbokým hlasom. „To, čo vidíš pred sebou je grécka mytológia, no na jej kompletné zaznačenie by nestačila ani stovka takýchto stien. Ale prednedávnom sa stalo niečo zvláštne. Mnoho z postáv, ktoré tu vidíš sa prebralo k životu a dokonca aj tí, ktorí oň neprišli bežným spôsobom.“ Všimol si, že sa naňho trochu nechápavo zahľadela, rozhodol sa preto jej to vysvetliť presnejšie. „Zjednodušene to znamená, že nám tu opäť behajú bohovia, mnohohlavé príšery, dokonca aj titani.“
„Čo sú titani?“ po tejto otázke si vzdychol a trochu sklonil hlavu k zemi.
„Toto bude naozaj ťažké...“ zamrmlal si a pokračoval ďalej „čo sú titani ti vysvetlím neskôr, teraz nás čakajú dôležitejšie veci.“
„Stále si mi nepovedal ako sa voláš!“
Znovu si vzdychol a pohľad upriamil opäť na ňu.
„Moje meno mi je neznáme.“
„Neznáme, ako to myslíš?“
„Patrím tiež k mytologickým postavám, ktoré ožili. Ale nedozvedel som sa svoje pravé meno. Viem však, že musím nájsť dievča, ktoré mi ho dokáže zistiť. Bude musieť predtým splniť nejaké úlohy, ktoré už určili bohovia. Len ak sa mu to podarí, dostanem možnosť žiť aj naďalej, tu v tomto hrade, svojim pokojným životom.“
„Čo sú to za úlohy?“
„Viem len, že už sú určené, ale ich znenie sa dozvieme až od bohov.“
„A tým dievčaťom mám byť ja?“
Prikývol jej na znak súhlasu. „Áno, ty.“
„Ako si môžeš byť taký istý?“
„Povedali mi to hviezdy.“
„Hviezdy?“
„Poď za mnou.“ Rozhodol sa, že bude lepšie jej to ukázať, ako vysvetlovať. Znovu zišiel po špirálovitom schodisku, prešiel cez chodbu a druhou odbočkou sa vybral opäť na schody, vedúce do inej veže. Celou cestou jeho kopytá vydávali zvonivé klopkanie, jemne sa ozývajúce medzi stenami hradu. Až keď klopanie ustalo, zatavila aj Ali. Prezrela si miestnosť, v ktorej práve stáli a uvedomila si, že musia byť vo veži, ktorá ju zvonku tak zaujala. Bola omnoho väčšia, ako tá predchádzajúca, o dosť tmavšia a uprostred stálo niečo obrovské, o čom usudzovala, že to bude zrejeme ďalekohľad. Nad hlavou sa jej rozprestierala polguľovitá kupola. Jedna jej časť bola o niečo nižšie ako ostatné, aby sa dala otvárať na nočné pozorovania hviezd.
„Odtiaľto sa to dozviem,“ pozrel sa znovu na ňu.
„A cez hviezdy ti nechajú odkaz aj bohovia?“
„Nie“ chraplavo sa zasmial na jej otázke. „Odkazy od nich nosia poslovia.“
„Poslovia? Aký?“
„Väčšinou je to Hermes, boh cestovateľov“
„A...“ nestihla mu položiť ďalšiu otázku, ktorú chcela, pretože sa vonku ozval zvláštny zvuk. „Čo to bolo?“
„Prišiel Hermes.“ Usmial sa priam až otcovsky na ňu kentaur a vybral sa von, privítať hosťa.
Len, čo otvoril dvere, dnu vletel malý bôžik, využívajúc pritom svoje dva páry belasých krídel, mávajúcich zozadu jeho topánok. V ruke držal malú ebenovú píšťalku, ktorá mala pravdepodobne na svedomí aj ten zvláštny zvuk pred jeho vstupom. Pohľadom prebehol po prítomných, ani sa neunúvajúc zletieť za nimi na zem.
„Ehm... takže tu mám pre vás taký odkaz, žee...“ napriami sa, prižmúri oči na požmolený papier s fľakom od niečoho neznámeho, ktorý si medzitým vytiahol z vrecka.
„dievča, ktoré bolo určené ako vyvolená má za úlohu dať do pôvodného stavu podivné oživenie už dávno mŕtvych tvorov. Pre začiatok bude stačiť ak dá do poriadku stav chiméry. S pozdravom Najvyšší.“ Priblížil si papier bližšie k očiam a zamračene sa sústredil na posledné riadky. „Je tu ešte niečo takým malým písmom. Už miliónkrát som mu hovoril, že nemá používať font Arial s veľkosťou sedem. Neznášam to, ani lupou sa to nedá poriadne čítať...“ Chvíľu sa na to ešte zhrozene pozerá a napokon znovu pomaly začne „Ten-to odkaaaz sa sám po pre-čí-ta-ní znič...“ skôr ako dočítal vetu, papier sa rozhorel, pričom mu zapálil obočie. Ozval sa hlasný výkrik, ktorý znel akoby patril nejakej hrozne hysterickej dáme.
„Aj karamba, toto nieje normálne. Furt si zo mňa bude robiť srandu...“ boli posledné slová, ktoré mu ešte rozumela tesne predtým, ako vyletel von a stratil sa niekde v diaľke.
Ali tak trochu nechápala tomu, čo práve videla. Otočila sa preto s úškrnom na kentaura.
„No, tak to bol Hermes.“ Usmial sa na okamih, no hneď na to sa zatváril znovu prísne, pretože si uvedomil slová, ktoré povedal. „Budeš musieť zničiť chiméru.“
„To nebude problém,“ povedalo hrdo dievčatko a napriamilo sa, dokazujúc tým svoje slová.
„Vieš ty vôbec, ako taká chiméra vyzerá?“ pochybovačne na ňu nadvihol obočie.
„Nie, ale ani to nie je problém,“ znovu sa veselo uškrnula.
„Poď, ukážem ti ju.“ Len, čo sa otočil, objavil sa mu na tvári rovnaký výraz. Táto mladá slečna bola naozaj zaujímavá a jej hlúposť, či snáď odvaha by sa dala prirovnať minimálne k Argonautom, hrdinským bláznom, účastníkom výpravy za zlatým rúnom.
Len čo sa opäť ocitli v jednej z veží, prešiel až k maľbe, ktorá znázorňovala chiméru – príšeru s hlavou divokej kozy, hada a leva.
„Je to dcéra stohlavého obra Tyfóna a jeho manželky Echidny. Zrejme ešte stále žije v Lýkií. Keď zacíti človeka, vyjde z jaskyne, v ktorej býva a spáli ho na uhoľ. V mojich pôvodných dobách ju zničil Bellerofontes, ale ten starý blázon buď ešte stále blúdi pomätený svetom, alebo sa nad ním zľutoval boh smrti Tanatos. Budeš však zrejme potrebovať Pegasa, aby si mohla využiť jeho fintu a dostať sa k príšere zo vzduchu. S tým ti pomôže chlapec menom Kyrian, už dlhšiu dobu ho sleduje a opäť sa ho pokúša skrotiť. Je tu aby dal dokopy mytológiu, rovnako ako ty...“
„Počkať! Ja nechcem pomoc žiadneho fagana. Chiméru aj Pegasa zvládnem aj sama.“ Nafučala sa a ruky si protestne skrížila na hrudi. Kentaurovi nedalo pobavene sa nezasmiať na jej správaní.
„Je mi ľúto, ale nemáš na výber.“ Obrovské hodiny na okraji haly sa rozzvučali hravou pesničkou, ktorá jej pripomenula jarný spev vtákov, najčastejšie znejúci po daždi, keď bola zem dostatočne nasiaknutá vodou, prinášajúcou so sebou aj nový život. Chcela sa na ňu spýtať kentaura, no skôr ako stihla hocičo povedať, ozval sa opäť jeho hlboký hlas.
„Je načase ísť“ sklonil sa k nej a podal jej ešte malý kúsok papiera a sovie pierko, rozstrapatené pričastým používaním. „Keď nebudeš vedieť ako ďalej, stačí mi sem napísať. Atrament k tomu nepotrebuješ,“ žmurkol na ňu a rukou jej naznačil, aby šla ku dverám. Na pobreží oceánu, ktorý v prítomnosti púšte vyzeral natoľko fantasticky, až mala pocit, že to je len výmysel jej fantázie, či klamlivé zdanie zraku, teraz kotvila majestátna loď. Hrdo sa vypínala do výšky a veľkosťou sa takmer určite nemohla ani len porovnávať s inými loďami. Dosky trupu mala zložené z najpevnejších stromov rastúcich v lesoch okolia Mykén a biele plachty týčiace sa vysoko do povetria, vzdúvajúce sa aj pri najjemnejšom závane, by svojou rozlohou zaplnili takmer rovnakú plochu, akú tvoril hrad, z ktorého práve vyšla. Neveriacky zastala a pohľadom prebiehala po tej neuveriteľnej dokonalosti. Grécky stavitelia museli vynaložiť obrovské úsilie pri jej stavbe, pretože na celom plavidle nenašla ani jedinú chybičku, nech sa snažila ako len chcela. Iné lode by sa v jej prítomnosti mohli od hanby rovno potopiť, bez nároku na opätovnú záchranu.
„Uau,“ vydýchla napokon, neustále zameraná na ten jediný objekt.
„Tak, mladá dáma, je načase sa rozlúčiť,“ zahol sa kentaur k nej a na tvári sa mu mihol úsmev. „Keby si niečo potrebovala, vieš ako sa mi stačí ozvať. A aby som nezabudol...loď je síce Grécka, no posádka nepochádza z môjho obdobia. Nič viac ti preto o nich neviem povedať..“
„To nevadí, aj si to zistím aj sama“ potmehúdsky sa uškrnie, zakýva mu ešte na rozlúčku a vyberie sa k lodi, ktorá už zdvíhala kotvu pripravujúc sa na odchod. Na jej nastupovanie sa pozerá viac ako tridsať párov očí a ako si stihla všimnúť, všetko len mužských. Hneď ako sa ocitla na palube, uvedomila si, že nad ňou niekto stojí. Pozrela smerom dohora a prižmúrila oči do slnka, žiariaceho akoby spoza tej osoby.
„Ehm, ahoj,“ nahodila svoj nevinný úškrn. Muž pred ňou bol naozaj vysoký. Mal čierne vlasy pospájané do dredov, čo vyzeralo trochu komicky, no ešte stále to nemalo na jeho starý široký, takmer až pirátsky klobúk.
„Zdravím, slečna...“
„Alison. Som tu, kvôli ceste za Pegasom. A čo vaše meno?“ Rýchlo zo seba chrlila slová, ktoré ju napadli ako prvé a pri otázke ako znie jeho meno prižmúrila oči ako keby jej zúžené zorné pole zaisťovalo, že bude odpovedať pravdu.
„Tak to je krásne poslanie,“ vyceril sa ešte predtým ako sa uráčil prezradiť jej svoje meno. „Som kapitán Jimmy Worraps, k vašim službám.“ Vystrúhal gesto podobné poklone a na okamih si pritom zodvihol klobúk z hlavy. „A toto je moja posádka...“ rukou kývol po všetkých naokolo „...určite budete mať dosť času spoznať sa.“
Ah, to bude cesta.. vzdychla si Ali v duchu a rozhodla sa aspoň pre zatial odignorovať všetky zvedavé pohľady a úškrny, zväčša pozastavujúce sa na jej veku. Prešla len na okrej paluby a nahla sa cez drevené dosky. Loď už opúšťala prístav, či skôr len dočasné stanovisko, kvôli jej vyzdvihnutiu. Postavila sa na špičky a zamávala kentaurovi, ktorý ešte stále stál na pobreží. Bude jej chýbať, aj keď s ním bola len tak krátko, zdal sa jej veľmi príjemný. Dúfala, že sa jej podarí, čo najskôr sa k nemu opäť vrátiť a prezrieť si celý ten pieskový hrad.
„Sakra, veď ja som sa ho zabudla spýtať ako je možné, že drží pokope,“ zamrmlala si pre seba, tak aby ju nikto iný nemohol počuť a trochu sa nad sebou zamračila. Bude sa ho to musieť opýtať, keď sa najbližšie stretnú.
Na brehu zatiaľ postával bezmenný kentaur, vkladajúci nádeje do tejto mladej statočnej dievčiny.
„Veľa šťastia Ali...,“ povedal si potichu, no vietor odniesol jeho slová nevedno kam „..a daj na seba pozor.“
Komentáre