Tanulka

Taaak a som zase v tej hrozne tragickej veci plnej sebeľútosti, sebatrýznenia a zúfalstva. Ja vlastne ani neviem, prečo to sem píšem, možno tajne dúfam, že to prečíta niekto, kto ma aspoň trochu pochopí, alebo niekto, kto bude poznať všeliek bez vedľajších účinkov..

Na dnešný deň by som sa vo všeobecnosti hádam ani nemohla sťažovať. Nikto po mňe nechcel nič výnimočné alebo nesplniteľné. Nikto mi nevynadal za niečo, o čom som ani netušila. Len bežný deň ako každý iný. Teda, s výnimkou večera, keď mi kamarátka napísala o tom, že v stajni, kde som bola každý deň v týždni po dobu viac ako päť rokov, predali tri kone, ktoré som zbožňovala. Ha, niekto si povie, že to je hlúpa malichernosť, že som asi divná alebo že by mal radšej problémy tohoto typu, ako tie svoje. Môžem vás však ubezpečiť, že by som radšej strávila mesiac v nemocnici, týždeň len učením chémie alebo deň neustálym upratovaním (čo sú pre mňa dosť náročné.. občas až tragické.. činnosti).
Za tými mojimi obľúbenými zvermi som začala chodiť pred viac ako ôsmimi rokmi. Najskôr som ich navštevovala zo zvedavosti, neskôr z lásky a asi tiež aj strachu byť doma, čo už je o trochu inom. V stajni bývalo v tej dobe 12 koní. Zamilovala som si všetky, aj keď jedného z nich výnimočne. Často som si s nimi rozumela viac ako s ľuďmi. Ak sa niekto práve opäť pozastavil nad tým čo píšem, priznávam sa, že neviem ako popísať dôvod, prečo sa niečo také stalo. Možno je to tým, že v tej dobe som nemala nikoho na porozprávanie sa o veciach, ktoré ma trápili. Možno tým, že kone narozdiel od ľudí neklamú. Ak sa niektorému nepáčim, mám smolu. Nepustí ma k sebe a jediné čo od neho dostanem bude možno tak odtlačok jeho zubov na ruke. Ak je to presne naopak, viem, že mám priateľa, ktorý ma naozaj nikdy nezradí.
Tak nejak som sa našla presne pri týchto zvieratách s veľkými očami a zaujímavou povahou. Naučila som sa pri nich trpezlivosti, všímavosti a pokore. Zázračne pôsobili na moju náladu a jedna trasa s nimi krížom cez pole v trysku, dokázala zachrániť každú depresiu. Alebo vyriešiť na pár hodín problém bez toho, aby ma na druhý deň bolela hlava zo žialu. Utopeného a dočasne ponechaného niekde v bare pod stolom.
A dnes mi príde spáva, že Golder, Victor a Gordon sú preč. Niekde v Nemecku, takže šanca, že ich znovu uvidím je takmer nulová. Traja "macovia", s ktorými som vyrastala, starala sa o nich, držala im palce na súťažiach a modlila sa, aby nemali zrovna chuť nechať ma preletieť ponad prekážku alebo do potoka. Sú preč a s nimi aj kus môjho detstva, čo mi len nenávratne dokazuje, že by som sa mala presunúť naspäť do reality a venovať sa radšej politike, hospodárskej kríze, terorizme, rasistickým útokom, hladu a utrpeniu..